bezNÁHUBKU
Beznáhubku, Ahoj, zlatko č.3

Beznáhubku # Peter Orinčák # Ahoj Zlatko

Ahoj Vilo. Posielam literatliku svoju pracu. Mam 20 rockov a momentalne studujem v PO, ale pochadzam z mensieho mestecka zo stredu nasej krajinky... v poslednej dobe sa zaoberam dielom Hermanna Hesseho.... nebudte prilis tvrdy pri posudzovani.... pa a dik....

Pri Peťových príspevkoch som chvíľu váhal. Je to autor do Cvičáku, či už má na viac? Nakoniec som sa rozhodol Cvičák v tomto čísle vynechať a Petrovu protopoviedku zaradiť do Beznáhubku. Nie, neohúrila ma kvalitou, hoci je evidentné, že Peter neodvratne smeruje k statu quo, keď sa písanie (nanešťastie?) stáva integrálnou súčasťou osobnosti autora. Nie, presvedčila ma tá neovládnuteľná naliehavosť, ktorá aktívneho človeka núti tvoriť, prerábať a dokončovať (táto fáza ti, Peter, zatiaľ uniká) svoje dielo, bez ohľadu na to, koľko fyzických alebo psychických síl ho to stojí.

Držím ti palce, Peter, motorček máš v sebe a nabral si správny smer, len to neposer...

„Ahoj Zlatko. Ako si sa vyspinkala?“ Ani nečakajúc na jej odpoveď, som sa k nej sklonil a chcel som si ju a aj ráno pripútať teplým bozkom. Pritom som vpustil do svojich nozdier jej vôňu, bola taká ako zakaždým: dráždivá a ukľudňujúca, omamujúca a osviežujúca zároveň, bola ako skvapalnená rozkoš rozstriekaná na ľudskom tele a obaľujúca ho do priesvitného plášťa príťažlivosti ducha. Nebolo tomu tak vždy; dlho, ó, preveľmi dlho som bol slepý a neschopný neskaleného pohľadu; moja duša bola zaplnená odpadmi tela, ktoré zabraňovali preniknutiu svetla, ktoré by mohlo prežiariť moje vnútro. Musel som sa túto novú cnosť naučiť; bol to ťažký, v ľudskom ponímaní niekoľkoročný, pre mňa takmer večný zápas so svetom, s morálkou, s lákadlami a žiadosťami tela- so mnou samým, čo ma naučil rozoznávať krásu skrytú od tej jasnej, lásku trvajúcu a naplňujúcu od tej omamujúcej a spaľujúcej. Našiel som hranicu medzi sférami tela a duše. Očami som už nevidel jej mladé a žensky pevné a ohybné telo, jej malé ale pevné prsia namáhajúco sa zdvíhajúce a klesajúce pod jej rytmickým dychom. V jej rukách som už nevidel nástroj jemného láskania, zvedavo skúmajúci moje telo, nie! Videl som ruky súžené utrpením, sklamané životom, ktoré by za iných konštelácii jej života boli možno máli nádej na čistejší dotyk, na hlbší pocit. No teraz ten nárok nemali, bolo im súdené niesť na sebe bremeno detstva, mali byť na nich vrásky nesplnených snov, premrhaných šancí, sklamaných lások, mali byť na nich hlboké vrásky, ktoré som aj ja vryl do tých zbožňovaných rúk, ktoré som nevedome a nemilosrdne prehlboval, až som zbadal bielo svietiace kosti, ktoré sa mi posmešne vysmievali do očí. Možno to bol práve tento úľak zo spôsobeného utrpenia, ktorý ma zobudil z dlhého spánku môjho bytia a začal proces premeny. Je to ako dostať od najvyššieho a dokonalého do daru kľúč od trinástej komnaty milovanej osoby a už je iba na vás, či sa rozhodnete iba nahliadnuť cez kľúčovú dierku, alebo či drzo vložíte medzi dvere nohu, aby sa vám tie nezatvorili a nadobro nestratili. Za dverami vás už nedočkavo očakáva prudké biele svetlo, ktoré vás neoslepí, práve naopak, svojou teplou podstatou vás príjme do svojho otvoreného náručia, kde znovu prežívate lásku a pocit tepla z matkinho lona. Ja, ako hľadajúci som túto náruč radostne prijal, bolo to ako dúšok čírej vody pre vysmädnutého, ako teplé jedlo pre hladujúceho, ako... ako opätovaná láska pre milujúceho. Neverím, že je v mojich silách dokonale načrtnúť ťahy jej tváre a preto sa tohto podujatia už vopred zriekam. Musím sa uspokojiť s tým, že ten obraz zostane navždy vypálený do mojej duše, aj keď pokušenie je veľké, aspoň letmo načrtnúť dokonalú oblosť jej plných líc, ktoré zakaždým tak zbožne bozkávam a prijímam ako zrelé ovocie zo stromu slastí.
A. bola už oblečená do priliehavého modrého trička, ktoré umne skombinovala s krátkou riflovou sukňou a malinkou čiernou kabelkou. Potrebovala už iba chvíľu na dokončenie rannej toalety: umnými a rýchlymi ťahmi si naniesla jemnú vrstvu make-upu, potom očné tiene, predĺžila mihalnice, namaľovala si jemne svoje úzke pery, a to všetko presne a zásadne v tomto poradí. S radosťou som rozoznával každý jej pohyb, vsával som do seba každý ťah jej rukou. Zrakom som ostal visieť na jej perách, hlavne na tej malinkej, takmer nebadateľnej hrčke, čo mala na spodnej pere; pripomínala mi malinkú čerešničku, ktorá hrdo stojí na samom vrchu torty a je si vedomá, že všetky oči sa obracajú iba na ňu, že každý túži iba po nej. Túžil som zmocniť sa jej aj ja. Chvatne až násilne som si ju chcel pritiahnuť k sebe. Už som sa k nej naťahoval, keď som vtom zacítil jemný vánok na svojom líci. Strhol som sa ako zo sna a zahmlene som videl ako A. stojí naklonená vedľa mňa. Bola už pripravená na odchod a svojim jemným úsmevom ma napomínala, aby sme už išli, inak budeme opäť meškať. Z radosťou som tento úsmev vypočul a opätoval. Vložil som svoju dlaň do jej a pevne stisol. Cítil som ako z nej sála príjemné teplo, ktoré v každej z mojich buniek našlo svoje útočisko. Môj pevný stisk ju musel bolieť, rúčka sa jej už mierne spotila, ale ani jediným gestom mi nenaznačila, že tomu tak je. Bol som si toho vedomý, ale nehodlal som uvoľniť svoje zovretie, tak ako hráč pri výhre nepustí svoje žetóny, ktoré pre neho v tom blaženom pocite opojenie znamenajú mnohokrát viacej ako telesná rozkoš.
Vyšli sme z izby; A. ešte raz skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle, upravila si vlasy a zamkla dvere. Ocitli sme sa na chodbe lemovanej z obidvoch strán dverami vedúcimi vždy do malej chodbičky oddeľujúcej dve izby, spoločnú kúpeľňu a záchod. Týchto pár metrov štvorcových tvorilo na jeden rok životný priestor svojich obyvateľov- študentov. Za týmito dverami sa odohrávali prvé omamné stretnutia s drogami, tuná dochádzalo často k milostnému splynutiu dvoch rozpálených tiel, toto bol ten kozmos, ktorý formoval budúcich politológov, manažérov, učiteľov, vedcov ale aj stroskotané existencie. Tieto internátne izby boli našim domovom, mnohokrát milším ako ten čo nás očakával pri našom návrate k úlohe detí v našich rodinách. Tu sme sa prvý krát nadýchali opojného vzduchu slobody. Tento sparťansky zariadený priestor bol svedkom mnohých literárnych pokusov už dávno zapadnutých prachom času. Toto bolo to miesto, kde začínal proces premeny ustráchaných, ešte stále zakuklených indivíduí, až tuná mohli naplno roztiahnuť svoje krídla a vytŕčať ich oproti slnku a prijímať jeho blahodarné teplo, až tu prvý krát vzlietli, najprv ustráchane neskôr sebaisto. Hlavne to však všetko bolo mravenisko osudov, kde každý poctivo pracoval na tom svojom, mnohokrát nesúc väčší náklad, ako bol schopný uniesť. Každý si tu hĺbil vlastnú cestu, snažiac sa ju vytvarovať čo najrovnejšie. Pod lupou však bolo namiesto priamky vidieť cesty zvlnené ako hada pripraveného na útok. Bolo tam veľa zákutí a slepých uličiek, kde sa slabší jedinec mohol poľahky stratiť a nikdy sa odtiaľ viacej nevymotať; vo zdrvujúcej väčšine tomu tak aj bolo. Snaženie niektorých bolo už vopred odsúdené na zánik, lebo cesta formovaná bez ich pričinenia už v detstve ich rodičmi zanechala nenapraviteľné škody. Boli ako muchy chytené do siete, ktoré pri svojom zúfalom pokuse o únik, trepali krídlami, pričom sa do nej ešte pevnejšie zaplietali. Osud tejto početnej stratenej generácie mi bol najbližší. Aj ja sám som bol lapený...
Pokým naše kroky smerovali k výťahu, som mal opäť možnosť pozorovať A. kráčajúcu vedľa mňa. Videl som telo svojim zakrivením silne napodobňujúce písmeno S, mierne vystúpený a zaoblený zadoček a vlasy splývajúce na plecia. Tieto tri fragmenty jej tela som vnímal s veľkým uspokojením a hrdosťou, veď to bola moja prvá láska! Nerátam tie platonické, tie boli polovičaté- to bol iba rub bez líca- to bola iba jedna strana mince- neopakovaná láska a tým iba sladkobôľna spomienka v repertoári sklamaní. Toto bolo inakšie- bolo to niečo zdieľané a tým vystupňované na svojej hodnote. Nechcem tu vytvoriť nejakú ilúziu, nie je vôbec jednoduché začať svoj prvý vzťah až v devätnástich, vyplýva z toho nespočetné množstvo problémov ako neznalosť pomerov vo vzťahu, chyby z prílišnej upätosti,... Najväčšou slabinou ale asi boli naše očakávania. Za tých osemnásť rokov bez (pozitívnej) skúsenosti na poli lásky má mladý človek veľa času na premýšľanie a preto rád posiela svoje predstavy na prechádzku do vzdialených sfér. Požaduje veľa, kladie na seba veľa nárokov- stavia si domček z kariet postavený na prísnych princípoch. V realite vzťahu mu však všetko stroskotáva, postupne vyťahuje zo svojho domčeka jednu kartu za druhou, až sa zhrozí, aká veľká kopa odvrhnutých princípov sa mu nahromadila vedľa domčeku, ktorý sa medzitým silne nakláňa na jednu stranu a hrozí mu neodvratná budúcnosť ako ruina. Do výťahu nastúpila veľmi opatrne; stala si do kúta a ruky silne pritisla k telu. Odmietla všetky nežnôstky, ktorými som ju chcel obdarovať a sústredila sa na dvere výťahu, na ktorých nemo odčítavala ostávajúce poschodia. Jej strach z výťahov mi bol dobre známy a zakaždým ma milo pobavil. Vedel som, že má korene v detstve a príčinou je strach pred výťahom „hrôzy“, ako i teraz zvykla častovať ten výťah, ktorým musela každý deň ešte ako malá cestovať do školy. Každý deň táto príšera za ňou zatvorila svoj čierny pažerák a pochovala ju vo svojom vnútri. A keď tá ňou ešte začala triasť sem a tam, tak sa malej A. nahrnuli slzy do očí, lebo si myslela, že ju tá príšera už navždy pochovala vo svojich útrobách. No toto monštrum nebolo jej najhoršou nočnou morou, tá ju dostihla až neskôr, to skutočné monštrum, ktorého sa musela báť stálo oproti nej a pozorovalo ju...


Pokus o vysvetlenie
Už nevládzem... toto písanie ma stálo viacej síl ako som predpokladal... končím s tým predčasne... mal som bohatšie plány ako je konečný výsledok: bohato štruktúrovaný obsah, v hlave načrtnuté charaktery, väčší rozsah, iný koniec, iný priebeh... ale všetko je inak... jediné, čo ma neprinútilo túto prácu vymazať je strach- strach, že by som stratil všetko, čo som do toho dal- (berte to ako moju spoveď, moju túžbu ako by mali veci vyzerať, môj pokus o napravenie, prosba o odpustenie)- a už to nikdy nenašiel, alebo nechcel nájsť... som sám zo seba zhnusený...

Hlasovanie

www.literatlik.sk - Internetový časopis nielen o literatúre a umení © 2004 www.literatlik.sk - tvoj ňufák na dobrú literatúru (www.literatlik.sk)