Próza # Anka Gajdošová # Milý denníček

Poviedky Anky Gajdošovej sú uverejňované v časopisoch Romboid, Dotyky a v Slovenskom rozhlase.
Pred niekoľkými rokmi získala Cenu denníka Sme na najprestížnejšej literárnej prozaickej súťaži Poviedka.
Žije v Košiciach.
- mis -

Túžila som po tom, aby samotu niečo vyrušilo, niekto, kto by jej dal ten správny význam, dokončil tok mojich myšlienok, presvedčil ma o opaku, potvrdil moje dohady, alebo do nej vniesol niečo nové, transcendentálne, čo by samotu ako takú zrušilo. A vtedy sa to stalo. V tom okamihu napätého počúvania, prerážania ticha tichom zazvonil mobil. Textová správa. Hneď mi bolo všetko jasné, teda to, že netreba pochybovať o prepojenosti najmenšieho s najväčším, že komunikácia funguje, kanály zabezpečujúce prenos žiaria vďaka rýchlosti poslov oslepujúcim svetlom, jednoducho, všetko žije, nič nie je mŕtve. S pocitom dôležitosti vezmem mobil do ruky, otvorím správu a tam: "Hrajte vo Veľkej lotérii, možnosť výhry 140 tisíc..." Iste, prišlo rozladenie. Ten, ktorý je všade, má zmysel pre humor, alebo som niečo prehliadla, alebo pre mňa jednoducho nikto lepší odkaz nemá, lebo je všetko v poriadku a veľkosť mojej samoty bola malá.
Včera som stretla Molu. Dosť ma to vyľakalo. Hustá hmla urobila z celého mesta, z celej mojej skutočnosti zdanie fatamorgány. Kráčala som neistým krokom do mliečnej prázdnoty, a zrazu predo mnou stála ona, neviem prečo, veď stačil meter, dva a nebola by.
"To je parížska hmla, čo?" povedala, a ja jej, že to je, ale londýnska má tiež niečo do seba. Takže ako vidíš, nezmenila sa, stále sa snaží, súkolie sa pohne, čosi zaškrípe, zabliká, no nie je jej dopriate. Našťastie sa ponáhľala, oblažila ma svojím premrznutým úsmevom a už jej nebolo.
Ja som išla na jedno stretnutie, veď vieš na ktoré, nikam inam nechodím, ale ani to, že chodím, mi nerobí dobre, pretože som ako huba, nasávam do seba všetko, čo kto povie, nedajbože o mne, o mojom živote, o mne ako takej a hoci viem, že sú to bludy, niekedy mi spôsobujú až fyzickú bolesť, čo sa komu zrodí v hlave, ľuďom, ktorých poznám roky, a zistím, že oni mňa nie, také sklamanie a ešte keď vidím tie chybné myšlienkové pochody, presne vidím, kde sa to stalo, kde šablóna zasiahla to individuálne a spotvorila ho, no nie som schopná to ukázať, povedať. Svet Asat je reálny, to teda je, ilúzia ako hrom! Keď potom prídem domov, všetko mi hučí v hlave, ten povedal to a tamten ono, nielen verbálne, chyba na chybu a je z toho betónová pravda.
Myšlienkou nerozbiješ.
A najlepšie sú tie reči o sexe, akoby nebolo o čom, ešte aj keď o lyžičke, tak o sexe, v tom niečo bude, v tom zúžení všetkého na jedno, agresivita komplexov, lenže pre mňa už ani nemá cenu nad tým uvažovať. Penis je jednoducho pre niektorých stredom ich sveta. Je to choré. Ja viem, povedala som si, že budem vo všetkom hľadať zmysel, lenže niekedy je to naozaj nezmysel a zmysel je tým pádom v tom, nechať tak a odísť.
Je pol jednej v noci. Zase neviem zaspať. Som unavená, ale tá únava už prekročila svoju prirodzenú hranicu, v ktorej skĺzavam do spánku, a vošla do bolestnej bdelosti, napätia, nezmieriteľného rozporu medzi telom a mysľou. Je to peklo. Neviem, čo by som mala robiť s tým časom navyše. Aké je to hlúpe, čas navyše. Raz príde deň...
Preto ti teraz píšem. Človek musí mať niekoho, komu môže všetko povedať, a nebáť sa súdov a nepochopenia alebo prezradenia a zlej interpretácie. Tak to je. Okolo každého sa vytvára maska, hoci sa človek odhaľuje a prejavuje otvorene, tak ako reč zakrýva myšlienku. Žiaľ, budem ťa musieť spáliť, pretože na svete už niet rúk, ktoré by ťa mohli držať. Tvoj osud je jasný, horšie je to s mojím. Najprv musím prísť na to, čo potrebujem ako človek, aby som prišla na to, čo potrebujem ako boh, potom čo chce môj človek od môjho boha a čo boh od neho, a zostať pritom v relatívne stabilnej, minimálne dvojbytnej jednote. Ty, papier, si na tom lepšie, hoci s papierom možno robiť čokoľvek - znevažujúce.
Byť raz tak bieloskvúca ako ty, tak nezištne sa dávať! Oddeľujem ťa z masy bloku list po liste a neopakovateľným spôsobom ťa tak individualizujem. Nenechám centimeter voľného priestoru, zničím v tebe všetky formy a deformy kolektívnej duše, už viac nebudeš prázdny a dokonca - aj ty sa na prach obrátiš, teda robím s tebou to, čo so sebou. Iste, korene treba mať zasadené hlboko v zemi, kedysi si bol strom a ja si ťa preto veľmi vážim.
Bola som aj v hypermarkete. Kúpila som neteri gélovú sviečku. Len kvôli azúrovej farbe. Je na nej veľkými písmenami napísané: "Pozor! Gélová sviečka. Zapaľovať len na vlastné nebezpečie."
"A na koho iného?" pýtam sa.
Popálenú kožu nevyzlečieš.
Čo ťa nepáli, nehas.
Som unavená, bolia ma viečka, oči, vonku sneží.
Nie každé svetlo prináša život. Toto sa láme tak, že svojimi ostrými hrotmi pretína prúdy astrálneho víru, ruší ho a nastoľuje v mozgu bolestivú žiariacu prázdnotu.
Smrť je biela - keď peklo zamrzne.
Neter som dokonca aj videla, bola mnou spozorovaná a pozorovaná, na oddelení Papier - Drogéria. Prechádzala, obzerala, gestikulovala a ja len stojím a sledujem. Ona kontra prostredie, ona a prostredie, Prostredie, Ona.
Jej počínanie si v prostredí ma uspokojilo, utvrdila som sa v tom, že si s nebezpečnou sviečkou, nositeľkou svetla, poradí.
Otec občas prejde v polospánku ku dverám a lomcuje kľučkou, aby sa uistil, že sú zamknuté. Robí to už tak dlho, neviem odkedy, ale je v tom už čosi robotické, neľudské, desivé. Ticho, noc, a on zrazu ako udretý kladivom vyletí z postele, pootĺka všetky steny, odrazí sa párkrát ako gumená loptička medzi zárubňami, prejde obývačku, chodbu, predsieň a lomcuje kľučkou, akoby ju chcel vytrhnúť. Čudujem sa, že to zámok zatiaľ vydržal. Otočí sa, počká, skrúti na holých pätách a opäť, akoby neveril, alebo zabudol. Potom v ňom konečne nastane pokoj a otĺka sa cestou späť do postele. Myslím, že v noci má v hlave len tri direktívne predstavy. Spúšťač, o ktorom neviem, dvere a posteľ. Možno je to preto, čo sa stalo pred dvomi rokmi.
Neskoré ráno. Pre väčšinu ľudí. Pre mňa sú všetky rána nemilosrdne skoré. Vedomie na návšteve v nevedomí, svet je i nie je, to, že niekto vošiel do domu, je len fakt bez úsudku. Zvuky, kroky, prevalenie na druhú stranu. Vedela som len to, že je na chodbe, ktosi, hľadá čosi, potom v kuchyni, na chodbe, v obývačke, počujem dvierka na skrini, zásuvky, cengot pohárov... nie, ešte žiadne myslenie, raj snívajúceho, až keď sa otvorili dvere do spálne a začula som ten hlas, hlas, ktorý sem nepatril, primitívny, charakteristický pre isté skupiny, akoby im každé slovo spôsobovalo nepredstaviteľné problémy, neotesaný jazyk pudového polozvieraťa.
"Jaj, ta čo spime? Spite, spite, nevstavajte! Nevstavajte! No, i ja si ku vam ľahnem, dobre? No. No. Sa potisneme, vas pohladkam, ujko. Ha ha ha."
V momente som bola na nohách, hoci najprv na rukách. Otvorím dvere. Tašky z vešiaka na zemi, pootvárané, skrine pootvárané, zo spálne vychádza stará baroková cigánka s kabelou na pleci.
A on teraz, kvôli nej, noc čo noc ten istý rituál. Moje nervy. Ale tuším, že také jednoduché to nebude...
O rok prišla tá pľuha zase. Vypýtala si pohár studenej vody. Dala som jej. Vypláchla si ústa, vodu vypľula, poobzerala sa po okolí a odišla. Keď som jej povedala, že u nás bola pred rokom, prekliala ma. Ajhľa, človek!
Milý denníček. Mám to už dlho na jazyku, ale bojím sa začať. Niekoho som spoznala. Ja viem, túto vetu poznáš dokonale, opakuje sa roky a roky. Preto aj neviem, či má zmysel o tom hovoriť, aj keď, samozrejme, vždy malo zmysel to prežiť.
Ty si moje svedomie, môj ukazovateľ, zrkadlo, učiteľ. Koľkokrát som ťa už spálila, a ty vždy vstaneš z popola, a keď nie ja, tak ťa oživí niekto iný, po celom svete, si večne živý, Denník, nádoba, tvoja podstata je ženská. Od počiatku, od hlinených tabuliek, kôry stromov, všetci píšu jeden denník, intímne dejiny duše. Ja viem, že to všetko niekde je, slová sa nestratia, a keď píšem sama, na papier z bloku Tesco, kúpeného v akcii, perom za desať korún, viem, že píšem čímsi nehmotným do čohosi nehmotného, do toho skutočného Denníka, nad ktorým sedí Človek, prvý, nerozlíšený, Pra-Adam.
A predsa ti dnes všetko nepoviem. Nie, o tom mužovi ti nepoviem. Až to bude, povie sa to samo.
Mala by som zavolať do rozhlasu, kúpiť nejakú fľašu, alebo čo, veď už mi bolo jasne naznačené, hoci s humorom, že sa treba odvďačiť. Ja viem, že treba, veď koľkokrát mi vyšli v ústrety, ale nikdy som to nevedela, stále si myslím, že zaplatiť niekomu za službu /aj keď to vyzerá ako jeho práca/ je urážka, a ak je to čosi navyše, nad prácu, potom je to predsa z priateľstva a za to sa hádam tiež neplatí. Iste, vďačnosť, uznanie, to musí byť, kam by človek bez človeka..., no veľkosť sa opláca veľkosťou a malosť malosťou a fľaša je podľa mňa malosť. Tak čo už, budem jednoducho mlčať a uvidím, čo sa stane, možno všetko skončí a budem si musieť nájsť inú cestu, z toho strach nemám, viem, že neistota je plodná, aj keď ma pravidelne vedie k šialenstvu. Ach, Ľudia! Aké je to len ťažké. Byť tak sám sebe pánom, nikoho nepotrebovať, vedieť si opraviť bojler, čerpadlo, rozbité okno, zavírený počítač, auto, televízor, vedieť si vymaľovať byt, vydať si knihu, predať si knihu, keď sám ochorieť, tak sa aj sám vyliečiť, sám žiť, sám zomrieť, sám sa pochovať a s ostatnými sa iba nezištne priateliť, alebo nepriateliť, hovoriť otvorene, bez strachu. Potreby tela nás učia klamať. A vďačnosť! Zaťažuje dušu. Učí ju kompromisom, pokrytectvu, no možno aj tolerancii. Nech každý robí len to, čo chce, pre koho chce a nech sme všetci v službách iným slobodní. Dobre, utópia. Čo robiť s telom z popola titanov a s dušou dionýzovskou...
O tom mužovi ti predsa niečo poviem.
Alebo nie.
Ešte stále sneží.
Škvŕka mi v žalúdku.
Roman sa odsťahoval do Prahy. Stratila som tak ďalšieho svojho človeka, hoci odkedy sa oženil, videli sme sa zriedkavo, aby o tom nevedela jeho žena, chuderka, vôbec sa jej nečudujem, tej paranoji z nevery, ale aj tak nás už dlho spájali len spomienky. Naše názory sa výrazne zmenili, o mnohých veciach - o tých naozaj dôležitých, je lepšie vôbec nehovoriť. Navyše je to psychiater a všade vidí scestnosť, teda keď nevidí nič, vidí chorobu. Ale aj tak ho stále považujem za svojho a keby niečo... žije, a to je povzbudzujúce. Ja viem, na pomoc by mi iste nepribehol, Praha je ďaleko a cestovné nekresťanské... a tiež je len človek.
Teraz je už tam, zrejme navždy, v tom meste, ktoré ma okráda o priateľov. Vlado, Jakub, Lucia, Roman. Môžem preškrtnúť. Najdôležitejší ľudia, najhlbšie zápisy. Zrejme to tak musí byť, vlastne mám aj radosť, zo slobody, z toho, že skutočné vzťahy stoja na čomsi inom, než je rovnaká cesta, možno práve na tej rozdielnosti, na obohacovaní sa rozdielnosťou a poskytnutí slobody, poskytnutí možnosti padnúť na dno.
Mala by som mať niekoho aj tu, nablízku. Lenže...
Ale veď ja viem, všetko je v poriadku.
Vilo mi povedal, že nemám dosť citu na poéziu. Urobí čokoľvek, len aby sa jeho svet nezrútil. Má cez štyridsať, hlavu medzi unavenými plecami, skľúčené tenké pery s ovisnutými kútikmi, vyhasnutý pohľad, no stále budí dojem kohosi, možno niekoho, kým sa mal stať, ale nestal sa. Už desaťročia doma skladuje každý plátok, v ktorom sa objaví jeho meno, básnička, recenzia, buduje si tak sebavedomie, vypĺňa ten prázdny svet. Nevie, že je to iba papier? Honosí sa každou chválou, argumentuje citátmi o svojej básnickej veľkosti, len aby sa nemusel pozrieť pravde do očí. Je v tom toľká úbohosť. Popíja červené víno s kolou, vyberie z tašky balíček Marlboriek, zapáli si cigaretu a balíček schová. Chvíľu počká, či sa na to zabudlo a začne si brať cigarety od ostatných, ešte s akýmsi autoerotickým vzrušením z toho, aký je "vychcaný". "Ja nefajčím," vraví, ale keď nemá, teda obvykle, a nedajú mu, skriví pery a moralizuje.
"Každý mesiac mi sťahujú z výplaty na fond pre nezamestnaných, ja ťa živím..." Píše o smrti a na tú svoju má už našetrené. Maska uznaná v oficiálnych kruhoch. "Všetci viete, že som človek s veľkým srdcom." A človeku je z toho do plaču, aký malý a úbohý je jeho svet.
Iste, možno robí všetko s tým najlepším úmyslom.
Miestne literárne kruhy. Keď na mňa vtedy Kutsche zaútočil, omámený alkoholom, antidepresívami a dlhoročnými mindrákmi tak, že mi odleteli okuliare, Vilo sedel medzi nami a zmohol sa len na to, že mi pošepkal "Kutsche je ...." Ktovie, čo pošepkal Kutschemu. Pravda, hneď moje zúfalstvo využil a v rámci utešovania strkal ruky tam, kam nemal. Kiežby sa niektoré veci dali vymazať. Lebo mi je z nich zle. Kutsche si na druhý deň nič nepamätal, Vilo ho už tľapkal po pleci, a tak sa mu naďalej darí veriť, že je s ním všetko v poriadku. A, ktovie prečo, veria tomu aj ostatní. Ukazujú si svoje úspechy, svoje obsiahle autobibliografie. Ako ľudia, ktorí bez dôkazového materiálu pochybujú o svojej hodnote a identite. Darmo, je treba sa preukázať, urobiť dojem!
Smrť, prázdnota, depresie, vulgárne o sexe. Alebo iba ticho sedieť a čakať, či sa v hlave neobjaví nejaká myšlienka, čím sporadickejšie, tým väčší rozruch vyvolá a razom svedčí o vnútornej hĺbke.
Včera som sa domov vrátila okolo desiatej, zjedla som suchú večeru, sadla k telke. Mama bola dole v kuchyni. Zrazu prišla, nejako zle dýchala, ledva rozprávala, vraj sa musím ísť pozrieť, čo sa stalo, celá kuchyňa je od krvi, na stenách, v umývadle, na stole, na zemi, ako po jatkách, a brat leží v izbe na posteli ožraný namol, aj posteľ má od krvi, aj ruky, sveter, hlavu, teda že si niečo urobil, veď by to nebolo prvýkrát a asi bude treba zavolať sanitku.
Po tých rokoch ma to už vôbec nevyviedlo z rovnováhy, dokonale ma to otrávilo, vravela som si, dokedy ešte, Pane Bože, načo je toto všetko dobré, mňa to už proste nebaví, už dávno ma to nebaví, dennodenne ožraný, večne ten istý cirkus, ten istý bordel, prečo to už raz neurobí poriadne a neoslobodí seba aj nás...
Išla som dole. Inak mi z pohľadu na krv býva zle, predsa len si človek uvedomí svoju slabosť, tak málo stačí, ale teraz som z toho mala až akési potešenie, bola som taká nahnevaná a unavená, že len tá porozlievaná krv - ešte aj v chladničke a v bratovom tanieri, krv v jedle, len to pôsobilo akosi definitívne, očistne, primitívny rituál, spojilo ma to s princípom hmoty, so životom, a tak som napustila do vedra studenú vodu a začala upratovať.
Mama budila brata a hľadala epicentrum úniku jeho alkoholom nasiaknutej tekutiny. Vôbec nevnímal, spal a ja som dúfala, že sa už nezobudí. Ona bola s nervami v koncoch. Poslala som ju preč. Vyplákala som handru v červenej vode, vyžmýkala ju a nabrala ňou ďalšie hustnúce a uschýnajúce hemoglobínové zhluky. Trvalo to dosť dlho, všade ostávali šmuhy, z vody mi mrzli ruky. Rozmýšľala som, že keby brat zomrel, policajti by sa vypytovali čo a ako a obvinili by nás z neposkytnutia prvej pomoci. Tak to chodí. Vošla do mňa strašná zlosť, hnusila sa mi už krv, aj to ako si v nej máčam ruky, ako zostáva na handre, mazľavá, drží pokope, nemať tie skúsenosti, pozvraciam sa a zrútim.
Mama sa na neho išla ešte raz v noci pozrieť. Žil.
Keď som ráno vstala, už nebol doma, o hodinu prišiel z krčmy ožratý, s opuchnutými očami, nabobtnaným ksichtom a previazanou rukou. Pohľad na neho vo mne všetko niekoľkokrát obrátil naruby. Ako vždy nemal o ničom ani potuchy, o nič sa nestaral, nič nevedel, dotackal sa ku šporáku, nabral si kopcovito jedlo, čo to porozsypoval, ponadával a zaliezol do svojej izby. Prečo nezabiť? Neviem, načo to všetko je, proste to nedokážem pochopiť.
Sú aj chvíle, keď mi je to ľúto, keď netúžim po ničom inom, len po tichu a pohode, lebo hlava aj srdce majú svoje hranice. Už neznesiem ani cudzie rady a nadhľady, slabosti a ľutovanie, jediné, čo mi umožňuje to všetko znášať a zvládať, je rozum. Chladný, božský rozum. Môžem spievať ódy na jeho chválu.
Ale zabiť by som nemohla. Často som na to myslela. Všetko by sa zmenilo. Vražda, rozrušenie tej ohromujúcej energie, čo vytvára, vypĺňa a drží pokope človeka, tak fenomenálnu bytosť, pravda, všetko stvorené je úžasné, aj hyena a dážďovka, lepšie je na to nemyslieť, pretože keď si človek toto uvedomí, už nedokáže nič, ani zjesť sliepku a zabiť pavúka, len pozerá v úžase a je mu do plaču. Teda až raz človek naozaj začne byť, bude to počiatok jeho konca.
Moje sliny túžia po chlebe, prerastanej slanine a kyslých uhorkách.
Možno by som si už mala ľahnúť a skúsiť zaspať, ale nemôžem. Nemám kam odložiť to, čo je vo mne. Nie je čas spať, nikdy nebude. Na toľko vecí treba dávať pozor. S akou dôverou vlastne človek vstupuje do spánku. Len tak stratí vedomie, nechá svet bez kontroly, aj seba, úplne bezmocný, bezbranný, spiaci. Ktokoľvek by mohol prísť a čokoľvek urobiť, či už jemu alebo jeho svetu. Možno to nás má učiť dôverovať väčším silám, než sú naše. Aké chabé sú moje, to mi je jasné. Neviem nič, nič nedokážem sama, nič nezmením. Plyn a elektrina išli zase hore, aj cigarety. Je absurdné, aby mala trocha tabaku takú cenu. Vlastne je to už cena psychologická. Štát sa správa ako dobrý drogový díler. Vie, čo jeho odberatelia potrebujú, a tak si s nimi môže robiť, čo chce. Je to tu stále horšie, stále mizernejšie, niekedy sa mi ani nechce vstať z postele.
Žite na vlastné nebezpečenstvo, svieťte si gélovými sviečkami!
Všetci nenažraní materialisti sú vrahovia.
Ešteže sa mám ako zamestnať, svojho ducha, ešteže ma má čo držať pri živote.
Stále rozmýšľam o tom, čo napísal Foucault, že nijaké ľudské konanie nie je krajšie a nezaslúži si väčšiu pozornosť nášho myslenia ako samovražda a že na svojej samovražde treba pracovať celý život. Čo tým myslel? A Aristoteles zase, že šťastie tkvie v tom, byť činný, jednať v smere, ku ktorému sa hodíme, ku ktorému máme vlohy, hoci pokladal otroctvo za prirodzené, teda o vlohy otrokov sa nestaral, a P. T. de Chardin zase, že nejde o to existovať šťastne, ale o to existovať viacej. Teda neexistovať, ale byť. Len kto bude platiť nájom, kto sa má stále zaoberať tými nechutnými a nevyhnutými vecami prežitia, keď nie je čo dať do úst, kde vziať čas a chuť na bytie? Alebo sa to nevylučuje? A čo ešte ja, človek z podstaty vo veciach materiálnych neschopný? Kde je rovnováha?
Čo mám robiť, drahý univerzálny zhromažďovač poryvov ľudskej duše? Teraz ľutujem, že nekomunikuješ, že mi nedáš žiadnu odpoveď, ani povzdych, že si v tebe nemôžem nalistovať zápisky ostatných ľudí a svoj život raz a navždy rozriešiť. Sfinga kladie donekonečna ťažké otázky, predkladá rébusy, hádanky a vyhráža sa smrťou, ktorou môže byť skôr život v omyle, život premárnený, nevedomý, ako smrť tela, veď čo na tej záleží, tá k ničomu nevedie.
Hľa, jedna noc, a čo všetko obsahuje. Už dlho som nebola takto sama so sebou.
Narežem si slaninu, chlieb, otvorím uhorky, nie je čas nebyť, nech spia tí, ktorí nemajú nad čím bdieť.
Celý život treba pracovať na vlastnej samovražde. Ja tomu jednoducho nerozumiem.
Byť taký spokojný, dospieť k bodu "čo som mohol, to som dosiahol", vedieť, že sa pohár naplnil a odísť vlastnou vôľou, vlastným rozhodnutím? Vziať Prírode opraty z rúk? Rozhodnúť aspoň o niečom - a tom základnom, sám? Ale kto vie, čo prinesie zajtrajšok? Ďalšie hádanky, otázky... A keď už nie je, čo si odtiaľ vziať, nie je ani čo dať? Alebo je to Leviho víťazstvo nad smrťou - prekonanie chuti k životu?
Vonku je už nádherne, snežne, kopcovito. Detstvo, ach detstvo! Nejsť do školy, lebo sa nedá prebrodiť ani ku bráne, stavať dvojmetrových snehuliakov, padať do snehu, strácať sa v ňom! To bol Život! To bolo Bytie!
Iste, viem si samovraždu predstaviť ako prejav zvrchovanosti slobodnej vôle, slobodného ducha, ale tisíckrát som sa už presvedčila o tom, aké ľahké je zmýliť sa, ako sa pravda v jednom okamihu zmení na omyl.
Drahý denníček, ten muž je zvláštny. Pravda, všetci moji muži boli takí, veď ako inak, načo inak? Čo tam po čase, po šablónach, po strachu, ktorý tie šablóny vytvára.
Nie je ľahké nepodľahnúť im. Sú chvíle, keď to nie je vôbec možné. Ilúzia je droga. Potreba s niekým splynúť oberá v istých momentoch človeka o rozum. Stále si vravím, že to nechcem, nepotrebujem a som o tom naozaj presvedčená, lenže to, to niečo je ako had, ktorý parazituje na rozume, vypúšťa do neho svoje extatické jedy, až ma z toho bolí celé telo. Prekliate ilúzie! Afroditine hymny...
"Láska sa zrodila z Boha a Duše: zrodila sa v tichu, v súmraku, v mystériu spánku. V tajomnom priestore, v lone nebeského princípu, v srdci človeka božieho - tam je oltár lásky."
A kde je oltár bolesti?
Občas ma pobozká, no čo ti budem hovoriť..., ale o to nejde, je to prvýkrát, keď sa na nič nehrám, je to človek verzus človek, tak prirodzené, nič menej a nič viac, proste jednoduchosť v zložitosti a zložitosť v jednoduchosti, možno trochu zmätenosť, veď kto vie..., ale žiadna závislosť, nedostatočnosť, skôr dostatočnosť kontra dostatočnosť, len také tiché mihotanie svetla a tieňov, Ja a Ja a Ty a Ty, a to aj vďaka nemu, lebo si dobre všetko uvedomuje, všetko, čo prúdi okolo a cez nás a tiež sa tomu odmieta otrocky podriaďovať. A to ma vlastne tak veľmi priťahuje. Vedomie. Nech bude ako bude, pravda pôsobí vždy ozdravujúco, aj keď spočiatku zničujúco.
Občas myslím na všetkých ľudí, ktorých som vo svojom živote stretla, aj s obrazmi toho, čo mi priniesli a za niektorých som nesmierne vďačná, milujem ich, doSLOVA a doPÍSMENA, do znaku a obsahu, milujem. A na ničom inom nezáleží. Oproti tomu sa všetko ostatné a všetci ostatní kamsi strácajú. Ale to asi nikdy nikomu nepoviem. To slovo je také silné, mám pocit, že by ma zabilo, keby mnou prešlo. To slovo na "m".
Už viem, že ja dávam všetkému význam, alebo ho beriem a že povedať niečo s presvedčením a silou je ako to urobiť. Pravdaže, nie vo všetkom. Slaninu si musím nakrájať sama.
Je pol druhej. Izbu presvetľuje vonkajšia belosť. Rozhodla som sa. Natiahnem čižmy, čiapku, bundu, šál, rukavice a hodím sa do snehu. Keď bude dobrý, kompaktný, urobím snehuliaka, priateľa na túto noc. Tučného, okrúhleho, ako sa patrí.
V tom tichu a prázdnote... možno mu vietor vdýchne dušu.