Poézia # Ján Cíger # Víno a medovníky

Cvičák je rubrika pre začínajúcich autorov. Strihá krídla a zároveň masíruje svaly na nohách. Tým, ktorí za to (a o to) stoja, odkazuje, že síce ešte nie sú takí dobrí, ako si o sebe myslia, zároveň však nie sú ani úplne "na zahodenie" a jediné, čo im fakt chýba, je trocha času na dopilovanie všetkých tých slovných piruet, ktoré rozhodcovia na literárnych súťažiach oceňujú tými najvyššími známkami.

Nedajte sa zmiasť archaickosťou a staromilstvom nasledujúcich básní. Ján Cíger v podstate do tejto rubriky nepatrí. Nasledujúce texty (pravdepodobne) nie sú jeho prvými pokusmi dostať sa do análu svetovej literatúry. Výrazy sú presné, obrazy jednoznačné, na druhej strane, jazyk patriaci do prvého kvartálu minulého storočia by, pravdepodobne, skritizoval už Ján Kostra.

Musím v tomto prípade trochu zabŕdnuť aj do dôvodov, kvôli ktorým sme Literatlík začali robiť. Plnohodnotne kašleme na stredné prúdy, módu, morálku, politickú alebo národnú príslušnosť, pohlavie či vierovyznanie. Máme radi literatúru ohlodanú až na špikovú kosť, myslíme si, že na Slovensku existuje kvalitná základňa autorov, ktorých PÍSANIE BAVÍ, a viac než honorár ich uspokojí DOBRÝ POCIT z vykonanej práce. FAJN! V interakcii autor - čitateľ však treba minimálne dvoch, ktorých to bude baviť. Text totiž nie je počítačový interfejs, na ktorom jedna strana odovzdá informáciu a druhá strana ju prevezme. Literatúra má podstatne viac aspektov a rovín, v ktorých môže prísť k selankovej zhode alebo ku krvavému konfliktu medzi čitateľom a autorom textu a nájsť spoločnú reč je POPRDELI ŤAŽKÉ.

Prepáč, Ján, v tomto čísle si si kritiku zlízol úplne bezdôvodne. Machnaté lono a nahý Kristus, ktorý neublíži, sú prvotriedne prejavy autorskej imaginácie a máš za ne u mňa pivo (dúfam, že ho príležitostne vrátiš). Tvoje texty nie sú zlé, hoci, ak ti môžem (úplne subjektívne) poradiť, mal by si nahradiť riasy mihalnicami, ľúbosť láskou, mládzu trávou, atď, atď...

Jednoducho, väčšinou ťa ďalej dopravia svalnaté nohy, ako éterické krídla...

Nocou

si väzňom
viečok
vo sne nežnom.
Len sen,
ale prečo?

Stisnuté riasy
- brána pevná.
Krásna si
na noc.
Len pre mňa.

Vodopád

Chcem byť vodopád
čo hladí teba - skala.
Lúče na dúhu rozkladať,
dať ju kde túžba zastala.

nechám sa unášať v snení
a budem myseľ pokúšať,
ako sa postavíš z bielej peny,
ty moja kamenná Venuša.

Chcem byť vodopád,
spočiniem v tvojej pene.
Splynúť s tebou by som rád,
nech spolu odtečieme.

Poď

vyjdi už,
vystúp hore.
Som muž
v časopriestore,
ktorý ti núka
víno a medovník
vo svojich rukách
na cestách nerovných.
Tak už poď,
kde mrvia sa staré sená,
na starý pôjd
len tak, vyzlečená.
Plná hruď
a machnaté lono,
už v láske nezablúď,
nebolo by to ono.

Tebe

do vlasov zapletám dych,
v žilách mi tepe Osudová.
Príbeh písaný bez iných,
nohy zaliate do olova...
Ďalej už nedá sa ísť,
padá tvoj figový list
z pahorku Venuše
a túžby neslušné
strháva voľný pád.
Rozum? Ten zostáva stáť.

Ľúbosť na svitaní

Milovať sa na svitaní
len tak, na nečisto.
Tuľkaním česaní.
Pod pribitým Kristom
na práchnivom kríži.
Je nahý ako my,
neboj, neublíži.
Túli sa pod stromy
teplého hája.
Ľúbosť na svitaní
- on a my dvaja.

Ráno

ako mládza
pohladená kosou
- ležíš.
Rosná potom,
voňavá,
rozviata
po milovaní.

Fantázia

Plešatá lampa
zarástla prachom.
Už nezabliká.
Z košíka visí
postrihaný smútok.
Je dávno mŕtvy.
Pavúčie opony
dnes večer volajú.
Chystá sa derniéra.
Posledné roly hrá
netopier a myš.
Sólo má kapec.
Ručičky hodín
nevedia tlieskať.
Zabudli chodiť.
Len starý portviš
sa strapatí v kúte
ako prekvapené obočie.
Dávno tu voňal
lipový kvet. A ty.

Ja som
jasom,
kľúčom
k lúčom.
Si tá
sýta
divá
diva,
vlahá
vlaha,
tuhá
túha.
Pocíť
pocit
túžiť
tu žiť.